kamilkap

Môjho 13-ročného syna zrazilo auto. Mal zlomené prsty na nohách, pomliaždené a opuchnuté obidve nohy. Pri prvej kontrole v chirurgickej ambulancii mu snímali sadru. Sestra vzala elektrickú pílu a snažila sa prepíliť sadrový pancier. Čím viac sa blížila k uväznenej nohe, tým viac syn vzdychal a potil sa.

„Opatrne, lebo mi zarežete do nohy,“ povedal.

„Neboj sa, nerežeme sadru prvý raz,“ upokojoval ho mladý lekár.

„Ale mne už režete nohu!“ zjajkol syn.

„Ty si nejaký precitlivelý,“ zafrflal lekár a zobral sestričke z rúk pílu, aby rozpílil sadru na členkovom zhybe.

Syn hlasno zjajkol: „Au! Už mi to ďalej nerobte! Veď mi odrežete nohu!“

„Ty si ale za chlapa. Jačíš ako baba!“

Syn zaťal zuby a vydržal tých posledných niekoľko centimetrov. Doktor roztiahol sadru a pred ním sa objavil dlhý krvavý pás od kolena až za členkový zhyb.

„Vidíte, vravel som vám, že mi režete do nohy!“ zafrflal syn.

„Ale no… veď to nič… to sa zahojí…“ habkal doktor a podal nám preukaz na RTG. Tam sme si po prežitom šoku, ktorý nám vyrazil reč, s kľudom prezreli synovu porezanú nohu. Rez bol takmer súvislý.

Po RTG mu čiastočne ošetrili porezanú nohu a znovu ju zabalili do sadry.

Po návrate domov to v nás priam vrelo a tak sme hneď zahorúca napísali sťažnosť na riaditeľstvo našej okresnej nemocnice.

O týždeň sme boli pozvaní aj so synom na kontrolu k primárovi chirurgie kvôli prešetreniu sťažnosti. Syn pri pohľade na elektrickú pílu takmer dostal šok, ale primár nariadil, aby pod rez podkladali podkladali drevenú paličku, ktorou sa pozerajú lekári do krku. Syn sa strašne bál, ale ukázali mu, že pílou na snímanie sadry to drevo neprepília, tak zaťal zuby a nejako to prežil.

Na nohe bola pozdĺžna chrasta na celom reze a primár chirurgie pobehoval okolo syna s krajčírskym metrom a kalkulačkou:

„To máme… centimetrov… hrúbka je… centimetra… to je spolu asi 4 cm štvorcové spálenej pokožky… No pozrieme sa do tabuliek… aha… tu by to mohlo byť… Dostanete odškodné okolo 600 korún. Teraz musíte počkať na písomné rozhodnutie. Riaditeľstvo vám ho pošle do mesiaca poštou.“

Nohu mu ošetrili aj olejom proti popáleninám (aspoň teraz, keď to mladý lekár pred týždňom neurobil) a dali mu znovu sadru.

O dva týždne už syn nechcel ísť na žiadnu kontrolu. Poslednú noc už od strachu takmer nespal. Nakoniec mu manžel sľúbil, že lekárom zakáže píliť na jeho nohe sadru bez ohľadu na to, či tam palička bude alebo nie – a zobral so sebou záhradnícke nožnice na strihanie ruží. U lekára darmo tvrdil, že ak sa syn bojí elektrickej píly, musia mu sadru prestrihnúť ručne. Lekár tvrdil, že – vraj – v ich výbave nástrojov žiadne ručné nožnice na sadru nie sú a že oni musia používať výhradne elektrickú pílu. Skrátka – márna námaha – charta práv pacienta do nášho okresu na konci sveta ešte nedorazila. Nakoniec sa muž nahneval, vytiahol záhradnícke nožnice a sadru synovi vlastnoručne pred očami múdreho lekára rozstrihol. Zrazu sestrička vytiahla akési kliešte a pomáhala mu po každom zastrihnutí natrhnúť sadru. A stal sa zázrak – môj muž – zdravotnícky amatér – sňal synovi sadru bez najmenšieho poranenia. Našťastie to bola posledná sadra, ktorú syn musel na nohe mať.

Ako sľúbil primár, do mesiaca naozaj prišlo vyrozumenie z nemocnice, že si máme osobne prísť prevziať písomné rozhodnutie. Manžel pri jeho preberaní zažil nový šok – rozhodnutie bolo totiž úplne iné, než nám primár povedal do očí. Zrazu podľa neho bola popálenina po porezaní vraj úplne bežná komplikácia, náš syn je vraj príliš precitlivelý a teda nemá nárok na žiadne odškodnenie.

Naša trpezlivosť pretiekla. Napísali sme novú sťažnosť priamo ministrovi zdravotníctva. Opísali sme všetky peripetie vrátane záhradníckych nožníc ako chirurgického nástroja s otázkou – ak je porezanie pri snímaní sadry bežná komplikácia, prečo s tým nemocnica niečo nerobí a keď to bežná komplikácia nie je, prečo nás nemocnica neodškodnila? Zároveň sme sa opýtali, či by aj pán primár nebol „precitlivelý“, keby jemu zapílili do zlomenej, pomliaždenej a opuchnutej nohy v dĺžke vyše 20 cm.

O pár dní prišla odpoveď z ministerstva, že našu sťažnosť presúvajú na dozornú radu nemocnice. Potom sme niekoľko týždňov nevedeli, čo sa deje. A zrazu to prišlo. Odpoveď z nemocnice, že chirurgické oddelenie nesie zodpovednosť za poranenie pacienta pri výkone ošetrenia a že náš syn bude odškodnený. Bola tam uvedená aj čiastka, ktorú nám sľúbila nemocnica do mesiaca vyplatiť. Ale to nebolo všetko – všetky neoznačené dvere na našej poliklinike zrazu mali papierové nápisy a pacienti sa prestali báť, že omylom namiesto WC vojdú do nejakej ambulancie, lekári a personál začali povinne nosiť menovky a primár chirurgie už nie je primárom chirurgie.

Odškodnenie sme však nedostali po jednom mesiaci, ako sme dostali prisľúbené, ale až o 7 mesiacov, keď sme nemocnici napísali upomienku a pohrozili sme jej súdnym vymáhaním.

A tak sme vtedy – v roku 2004 – začali budovať demokraciu aj v našej malej okresnej nemocnici. Ale aj tak – v našej krajine je ešte vždy lekár veľmi veľký pán a málokto sa dokáže proti nemu sťažovať. Najhoršie je, že mnohí lekári šafária ešte aj dnes so zdravím svojich pacientov bez štipky zodpovednosti. Veď čo – aj tak väčšina Slovákov bola naučená iba mlčať – alebo – dávať úplatky…