kamilkap

Lekárka-neurologička nasadzuje pacientom nové lieky. Pacientovi urobí EEG a podľa výsledku navrhne liečbu. Na tom by nebolo nič zlé, keby pani doktorka nemala tichú dohodu so zahraničnými farmaceutickými firmami, že bude protežovať ich lieky a oni jej potom za odmenu uhradia zahraničný štúdijný pobyt v niektorej atraktívnej krajine. Napokon, v takom krajskom meste je veľa pacientov, ktorým sa dajú lieky „vhodne“ nasadiť.

A práve k tejto pani doktorke sa dostal na vyšetrenie jeden pacient s epilepsiou. Mal nasadené „historické“ lieky, vďaka ktorým bol 10 rokov bez záchvatov, v plnej psychickej pohode a hlavne úplne práceschopný. Lenže na jeho EEG sa vyskytli patologické vlny (bez akýchkoľvek fyzických prejavov na tele) a tak šikovná pani doktorka namiesto návratu k pôvodnej dávke „historických“ liekov, ktoré boli znížené pár mesiacov pred týmto vyšetrením z dôvodu vynikajúceho stavu pacienta a stáli niekoľko korún, navrhla lieky moderné a hlavne drahé. Pacient s dôverou prešiel na novú liečbu, ktorá však nezabrala. Znovu išiel k onej pani doktorke na konzultáciu. Liek vysadila a navrhla ďalší nový liek od rovnakej firmy. Ale ani nový liek nezabral. Pretože medzitým pani doktorka odcestovala na zahraničný študijný pobyt, pacienta hospitalizovali a menili mu pod lekárskym dohľadom lieky.

Tento pobyt ho dokonale presvedčil o „kvalite“ neurologického oddelenia. Primár ho prepúšťal domov so slovami: „Môžete ísť domov, záchvaty môžete mať aj tam. Vaša ošetrujúca lekárka sa o dva dni vráti, potom choďte na kontrolu ku nej.“

Na kontrole spomínaná pani doktorka dotknuto vykríkla: „A to vám aký somár nasadil takúto kombináciu liekov? Veď sa vzájomne potláčajú!“

Pacient iba poznamenal: „Váš pán primár.“

Pani doktorka zmĺkla a bolo vidieť, že by si najradšej prehltla vlastný jazyk.

Výsledok takejto „odbornej“ liečby bol taký, že sa u neho objavili epileptické záchvaty v takej miere, že po ročnej PN ten chudák skončil na invalidnom dôchodku. A bolo by to s ním skončilo veľmi zle, keby sa nejakým zázrakom nebol dostal do fakultnej nemocnice. Zázrakom preto, lebo primár krajskej nemocnice mu odmietol dať odporučenie do fakultnej nemocnice a jeho obvodná neurologička iba zbabelo povedala: „Keď vám to nedal pán primár, ja nemôžem.“

Vo fakultnej nemocnici sa lekári vrátili k „historickej“ liečbe, ktorá našťastie aspoň trošku zabrala. Mnohé neurologické lieky sa opakovane nasadiť rovnakému pacientovi zvyčajne nedajú, lebo sa stávajú neúčinné.

Počínanie tímu takýchto „odborníkov“ stálo konkrétneho pacienta zdravie, musel odísť na invalidný dôchodok a získal nedôveru k takýmto „tiežlekárom“. V skutočnosti je rád, že tieto pokusy, ktoré boli prevádzané na ňom samotnom, vlastne prežil. A koľko peňazí to stojí teraz poisťovne, keď namiesto práceschopného pacienta, ktorému mesačne platili na liekoch nejakých sto korún, ale ktorý im iba na poistnom odvádzal omnoho viac, mu teraz hradia invalidný dôchodok a mesačné lieky v hodnote takmer desaťtisíc korún?

Sťažovať sa? Áno, uvažoval o tom, ale jeho „odvážna“ obvodná neurologička mu povedala: „Milý pane, vy ešte chcete chodiť k lekárom v našom meste, však?“ A tak si to radšej rozmyslel…