kamilkap

Na výročnej schôdzi sa bez ohľadu na hospodársky výsledok (zisk či stratu) vždy konala poriadna oslava s pohostením a pijatikou. Večer hrávala hudba a usilovní družstevníci tancovali ako diví. V zápisniciach by ste sa veľa nedozvedeli, ale na každej takej schôdzi sa niečo zomlelo…

Dva dni pred výročnou prišiel zverolekár na družstvo zaočkovať teľatá. Keďže nejaké jedno-dve teliatka boli už odpísané ako uhynuté na guľáš na výročnú, každé zaočkované zviera mal označiť kŕmič farbou na hlave. Kŕmičovi sa veľmi nechcelo behať s plným vedrom farby po teľatníku, ale zverolekár trval na tom, že zaočkované teľce na pekáč nejaký čas nepatria a tak sa značkovať muselo. Nuž ale kŕmič by nebol poriadnym kŕmičom, keby nemal aj v pracovnej dobe čosi pod čapicou. A ako to býva – s vypitými štamperlíkmi akosi mľandravejú ruky. Nečudo, že ten posledný býček ušiel bez farbenia a vbehol medzi tie „uhynuté“.

Kým sa kŕmič spamätal, teliatka boli tak utešene premiešané, že nebolo možné zistiť to zaštepené. Kŕmič najprv bezradne pozeral na zvieratá, potom jedno náhodne chytil a označil. O príhode mlčal, lebo by ho to stálo pokarhanie a z prémií by tiež nebolo nič. Tým pripravil družstevníkom nezabudnuteľnú zábavu.

Schôdza bola výborná, guľáš chutil – veď keď je to z družstevného, nech aj črevá trhá! A tak si družstevníci naberali do tanierov priam do sýtosti. Cigánska muzika vyhrávala a zábava bola v plnom prúde.

Ešte pred polnocou sa jednotliví družstevníci začali nenápadne vytrácať a hľadať cestu kultúrnym domom k WC. Čím viac sa blížilo k polnoci, tým viac sa predlžovali rady pred záchodmi. Poniektorí dokonca nevydržali ani čakanie, ale rovno vybehli vonku, aby si uľahčili hneď tam, kde už nedopadalo svetlo zo sály. Keď súra pochytila aj muzikantov, zábava sa skončila a každý hľadal tú najkratšiu cestu domov.

Výročná mala ešte dva dni dozvuky s lekárom a hygienikom, ale potom sa všetko upokojilo. Iba v najbližšiu sobotu pracovnej cti sa pozbieralo okolo kultúrneho domu veľké množstvo postrácaných trenírok.