kamilkap

„Hela, mám tu jednu žiadosť o prijatie do pracovného pomeru,“ povedal vedúcej oddelenia a podával jej papier. „Bolo by dobre, keby sme ju prijali, lebo jej brat je poisťovák a to sa nám môže občas hodiť.“

Keď predseda povedal občas, myslel tým minimálne raz v každom roku.

„Zajtra je predstavenstvo. Predseda, ako ti to… chlapi ju poznajú,“ nesmelo poznamenala vedúca.

„Keď sa tu budú schádzať pred zasadačkou, zavolaj si ich po jednom dnu a vysvetli im, aby hlasovali za prijatie. No a aby si ich presvedčila, tak si príď po ten liter borovičky, čo mám v chladničke.“

Na druhý deň prebehlo všetko podľa plánu a pracovníčka agronomického úseku bola prijatá.

Prešli jarné práce, žatva i jesenné brigády. Nastala zima a s ňou prišli i prvé mrazy. Betka – nová agronómka sa zapracovala, prešacovala všetkých chlapov až jej zrak padol ma mladého slobodného zootechnika, ktorý prišiel na stredné Slovensko odniekiaľ z východu.

Slovo dalo slovo a nový párik sa začal pracovne schádzať kde prišlo – v niektorom zo senníkov či v maštali. Raz sa Betka ponáhľala z takejto pracovnej schôdzky späť do práce, odkiaľ si len tak, na pár minút, odskočila. Cesta bola klzká, zmrznutá a posypaná čerstvým snehom. Ako sa tak ponáhľala z pracovných povinností za pracovnými povinnosťami, pošmykla sa a spadla. Bola z toho zlomená noha a pracovný úraz ako vyšitý.

Nastalo vyšetrovanie. Betka ako agronómka bola vraj na stredisku skontrolovať senníky a pri návrate spadla. Tak sa to dalo oficiálne do zápisu o pracovnom úraze. Bezpečnostný technik Emil dal na záver opatrenie: „Aby sa predchádzalo takýmto úrazom, budeme posýpať popolom chodníky.“

Prečítala si to vedúca kádrového oddelenia a sucho poznamenala:

„Vieš, Emilko, aby si tie opatrenia mohol dodržiavať, musíš si od Betky vypýtať harmonogram jej milostných schôdzok a chodníky pred ňou posýpať popolom.“

Družstvo zaplatilo regres aj ušlú mzdu a o nejaký čas bola Betka zdravá a čulá.