Moja stará mama bývala na lazoch a viedla malé gazdovstvo. Po skončení vojny sa tadiaľ potulovali Rómovia a vždy si u nejakého gazdu čo-to vyžobrali.
Raz zdochla starkej sliepka. Práve vtedy išla náhodou okolo stará bezzubá Rómka a keď zbadala sliepku v starkiných rukách, začala:
„Gaždinko, dajú mi tú šliepku, pekne ich proším.“
„Jáj, milá moja, nemôžem vám ju dať, veď tá sliepka teraz zdochla.“
„Joj, neboja ša, gaždinko, veď my už vieme, čo š ňou. Nak nám ju iba dajú.“
Starká chvíľku premýšľala a potom si pomyslela, že aspoň nemusí úbohú sliepku zahrabávať do zeme a podala jej ju. Stará Rómka v návale vďačnosti div že starkej ruky nebozkávala:
„Joj, gaždinko, šak oni šú žlatá štvora. Prajem im veľa ždravíčka a nak im vždy, keď pôjdem okolo, žaš ždochne dáka šliepka.“
Komentáre
to sa
hehe, pekne pozehnanie...