Čo teraz? Zrazu predseda dostal spásonosný nápad a okamžite zvolal poradu vedenia JRD. A bolo to tu – treba vybaviť dotácie. Veď – nakoniec – naše družstvo patrí do menej úrodných podhorských oblastí, tak by sa ministerstvo veru mohlo plesnúť po kase a poslať hádam po piatich rokoch znovu niečo na prilepšenie.
Nápad by bol, ale ako ho zrealizovať?
„Predseda, ty si hlava družstva, mal by si ísť ty,“ navrhol agronóm.
„A ako to zdôvodním? Mal by si ísť ty, ty si agronóm. Ty poznáš naše podmienky.“
„Ja? Nech ide mechanizátor, ten si privlastnil najviac vecí zo skladu.“
„Čože? Veď aj pre družstvo som musel fasovať. A kto by potreboval viac náhradných dielov?“ vyhováral sa mechanizátor. „A ty, predseda, tiež máš kadečo za ušami. Mal by si sa lepšie snažiť…“
„No, len pomaly, chlapci. Kto dal zabiť prasa pre škodovú komisiu, aby manko napísala ako výdaj materiálu? A kto dal vypáliť slivovicu pre doktora, aby podpísal úhyn? Ha?“
„Nuž tak by si tam mal poslať skladníčku.“
„Skladníčka povedala, že nemôže mať hmotnú zodpovednosť keď má kľúče od skladu aj majster aj mechanizátor.“
„Len aby z toho ešte nebolo vyšetrovanie…“
„Ale chlapi, veď čo sme si – to sme si, do basy predsa nepôjdeme. Nie sme sprostí, vymyslime niečo…“
„Počuj, predseda, mal by si na to ministerstvo predsa len ísť, veď aj pred piatimi rokmi…“ poznamenal nesmelo agronóm.
„Pred piatimi rokmi bol so mnou báťa Jano.“
„Máš pravdu, predseda, báťa sa onehdy na nejakých oslavách SNP zbratal so samotným ministrom. Padlo na to vtedy dosť družstevnej slivovice, tak hádam by to aj teraz pomohlo.“
„A veru že hej! Dobre sa ja pamätám, ako sa vzájomne podopierali toť pri ostatných dožinkách o seba, lebo by inak od toľkej pálenky spadli do hnojovky,“ ozval sa mechanizátor.
Konečne po dvoch hodinách vzájomnej výmeny názorov, vyčítania si vzájomného prospechu z družstevného skladu a miernych invektív prišlo riešenie.
Báťa, teraz už dôchodca, bol slávnostne dovezený z lazov, kde býval, priamo predsedovým služobným žigulíkom na družstvo. V predsedovej kancelárii dostal pokyny, demižón najlepšej slivovice, ktorá sa nestačila vypiť na výročnej schôdzi a nového zástupcu, ktorý sa mal podľa báťovho vzoru naučiť komunikovať s ministerstvom a odteraz vybavovať dotácie.
Cesta do Bratislavy bola veľmi dlhá aj predsedovým žigulíkom a tak sa báťa pred ňou potúžil, žeby mu vraj nebolo zle. Mladý šoféroval a báťa spal. Po dlhých hodinách zastali neďaleko budovy ministerstva. Nato mladý začal báťu budiť. Keď sa mu to po polhodine podarilo, báťa sa ujal slova:
„Počuj, mlaďí, ťi sa len pozeraj a čuš, žeby si dačo nepokazev. S miňistron sa buden rozprávaťi jej.“
Mladý prikývol a od toho okamihu sa už k slovu nedostal. Báťa zobral demižón, ledabolo ho prikryl kabátom a tak ho prepašovali cez vrátnicu, kde boli na takéto návštevy aj tak zvyknutí, priamo na sekretariát ministerstva. Báťa pozdravil polovojenským pokynom ruky fešnú sekretárku a už-už siahal po kľučke na ministrovej kancelárii. Sekretárka skoro zamdlela a nezmohla sa ani na slovo.
„Tak čo, mladá, tu je miňister?“ otočil sa k nej. Sekretárka sa prebrala z ohromenia akoby ju obliali vedrom studenej vody a vyletela spoza stola pred báčika:
„Hádam súdruh minister, nie!? A tam nemôžete iba tak bez ohlásenia vojsť! Súdruh minister je zaneprázdnený! Ja mám prísne pokyny!“
„Zanepráznený-nezanepráznený, tak nás ohlás, lebo nás čeká. A poton nán dones tri kávy a kališťoke.“
„No dovoľte…“ pokúsila sa protestovať. Vtedy sa otvorili dvere na ministrovej kancelárii, lebo rozhovor bol trošku hlučnejší a súdruh minister počul časť z neho aj cez tapacírované dvere.
„Nazdar, Joško. Tak už smo tu!“ ujal sa slova báťa, keď ho zazrel medzi dverami.
„Servus, Janko. A máš…?“ žmurkol minister.
„Veru že mán. Ľa!“ odvetil báťa a zdvihol dvadsaťpäťlitrový demižón. „A tuto mladí prišov so mňou. Preceda poviedav, že sa má naučiťi komunikovaťi na úrovni.“
„Tak poďte obaja ďalej. A vy, Tánička, nám prineste tri kávy.“
„Vidíš, jej son ťi to vravev, aľe si neposlúchla. A nezabudni tie kališťoke, čo son ťi ešte spomínav,“ dodal báťa.
„Štamperlíky, Tánička,“ vysvetlil ohromenej sekretárke súdruh minister. Tá zrazu nevedela, kto je komu nadriadený – či báčik ministrovi alebo minister báčikovi. Radšej odišla uvariť kávu.
„Počuj, Joško, a čo to ty tu máš za mladô? Ved to ťi ani nevie, čo sa patrí.“
„Poď, Janko, okoštujeme. A to je tohtoročná?“ pýtal sa minister a zavieral dvere na sekretariát.
„Čerta tohtoročná! To by bola slabá. Táto má pet rokov, preceda vytiahov z tej pre honoráciu. Krásna žltučká, ved budeš vidieťi.“
Za chvíľu bola káva aj štamperlíky na stole.
„Počuj, mladá, totot edon si zober, lebo mlaďí šoféruje. A už môžeš aj tájti domov, my si s Joškon postačímo aj sami,“ benevolentne prepustil báčik sekretárku. Minister jeho pokyn iba mĺkvo potvrdil. Sekretárka veľmi rada odišla, lebo nevedela, akoby túto návštevu prežila v dobrom psychickom zdraví.
Báťa potom vytiahol klobásky, kus slaninky a iné zabíjačkové špeciality z družstevného prasaťa zabitého špeciálne na túto príležitosť a súdruh minister chleba. A tak v hojnosti trávili dlhé hodiny pri vybavovaní úradného konania. Keď ráno báčik vychádzal, mladý ho síce podopieral, ale dotácie boli vybavené.
Za nimi vychádzal súdruh minister. Jednou rukou sa opieral o báčika a v druhej niesol nedopitú slivovičku vo vypletanom demižóne. Tánička práve prišla na sekretariát a sadala si za stôl. Báčik, čo ako mal pod čapicou, jej na rozlúčku dal posledné pokyny:
„Mladá, zavolaj teraz miňistrovho šoféra a daj Joška odviezťi ta domov. Mali smo veľmi náročnô jednania, tak sa o ňeho postar. My už s mlaďím misímo tajťi ta domov, ľebo cesta je ďeľaká.“
Po tých slovách báťa usadil súdruha ministra do kresla na sekretariáte a s polovojenským pozdravom opierajúc sa o svojho budúceho nástupcu opustil prekvapenú Táničku.
Cestou späť už mladý nevydržal mlčať:
„Báťa, a vy sa dlho poznáte s ministrom?“
„Dĺho, vera dĺho. Po vojne prišov na ednú oslavu SNP a potom chodiv skoro kažďí rok.“
„A to vám tie dotácie… len tak…?“
„Mlaďí, ťi sa ešte veľa misíš učiťi.“
„Juj, báťa, ja som veterinár, nie ekonóm.“
„Ekonóm… tfuj! A to ťi je čo? Za našich časov takie somárčiny nebolo nadbe. Postačeli šťiri zimy v škoľe a dos! Aľe čín je to vzdelaňejšô ťím je to dákô sprostejšô. Naučín ťa to, ale niže to dade vytáreš!“
„Juj, báťa, nepoviem, veď ma poznáte.“
„Nuž ale ťi, školovaňí a nevieš na to príti?“
Mladý pokrútil hlavou. Takéto vybavovanie ešte nezažil.
„Nuž vieš, ni si ty múdry, chlapec môj, darme ťi máš pred menon MVDr. Totot prišov ku nán po vojne nato, žeby mu dak podpísav dvestopäťdesiatpetku. A u nás ťi je veľa parťizánov. Nuš, tak son podpísav a ešte son mu aj toho druhyho zohnav.“
Komentáre